Prečo štát šikanuje tisícky firiem pre obaly keď by až tak nemusel?

Letné obdobie sa pomaly ale iste končí, tak položím jednu hypotetickú otázku. Za akú dlhú dobu by sa dala navštíviť každá jedna krajina na našej zemi? Ja neviem, možno rok, či dva, záleží od toho ako dlho by som sa chcel v danej krajine zdržať.

Položím aj druhú hypotetickú otázku. Akú dlhú dobu bude trvať Inšpekcii životného prostredia kým  by skontrolovala všetky firmy a živnostníkov v oblasti plnenia povinností podľa zákona o odpadoch pre obaly? Na Slovensku máme cca. 235 tis. spoločností a cca. 387 tis. živnostníkov.

Len pripomeniem, že každá jedná firma, či živnostník, ktorý niečo balí do obalov alebo dováža tovar v obaloch zo zahraničia, by si mala plniť povinnosti zo zákona o odpadoch pre obaly.

A koľko je na Slovensku inšpektorov životného prostredia pre odpady? Presné číslo nepoznám, no bude ich okolo 30.

Teda slušná presila cca. 628 tis. verzus 30. Skúsim teda opäť položiť rečnícku otázku: Akú dlhú dobu bude trvať Inšpekcii životného prostredia, aby skontrolovala všetky firmy a živnostníkov, či si plnia svoje povinnosti podľa zákona o odpadoch pre obaly? Navyše inšpektori nekontrolujú len agendu obalov. Odpoveď je asi jasná.

Položme si tretiu otázku. Koľko je prihlásených firiem v registri výrobcov obalov na Ministerstve životného prostredia? Z 628 tis. firiem je tam len niečo vyše 11 tis. firiem. Ani takýto počet firiem nie je možné reálne skontrolovať.

Otázka číslo štyri. Koľko firiem si túto povinnosť neplní alebo o nej ani nepočulo alebo sa jej úmyselne vyhýba (tzv. free riders)?

Otázka číslo päť. Načo je toto potom všetko dobré? Plní toto všetko účel? Alebo štát len buzeruje tisícky firiem a pritom by sa to zrejme dalo urobiť oveľa jednoduchšie a bez administratívnej a finančnej záťaže?

Pár príkladov z praxe

Volal mi raz jeden vinár, že si na živnosť robí cca. 1000 litrov vína ročne. Zrejme popri inej činnosti. Jednoducho malá firmička, ktorá sa dopočula, že by mala niečo plniť v oblasti obalov.  Keď som mu vysvetlil, čo by mal všetko vykonávať, skoro mi vynadal. Telefón sme ukončili s tým, že na to s prepáčením „kašle“. On to však povedal inými kvetnatejšími slovami a pridal ich pár aj na autora tohto zákona.

Ďalší príklad je o lekárni, ktorá má kvartálne 12 kg obalov. Áno dobre čítate, 12 kilogramov. A povinnosti rovnaké ako najväčšie firmy na Slovensku. Naozaj je toto cieľ a cesta štátu ako naplniť ciele v oblasti odpadového hospodárstva? O znižovaní administratívy pre firmy radšej ani nepíšem.

Ako je to teraz?

Za obal je zodpovedná firma, ktorá ho na Slovensko dovezie a firma, ktorá niečo do obalu na Slovensku zabalí, či naplní. No pozor, ak firma vyrobí na Slovensku obal (krabicu, fľašu …), tak za ňu nie je zodpovedná táto výrobná firma, ale až spoločnosť, ktorá do toho obalu niečo zabalí, či naplní.

Príklad. Za sklenenú fľašu od vína nie je zodpovedný výrobca tejto fľaše, ale až vinár, ktorý do nej naplní víno. Pri obaloch v súčasnosti preto nemôže byť reč o Rozšírenej zodpovednosti výrobcov obalov, ale o Rozšírenej zodpovednosti distribútorov obalov.

A ako by sa to mohlo riešiť?

Riešenie vidím v nastavení všeobecnej zodpovednosti firiem za svoje vyhradené výrobky, ktoré zadefinoval štát. Teda, že zodpovednosť za výrobok nesie prvá firma, ktorá na Slovensko niečo dovezie alebo vyrobí.

Lepšie povedané, pri obaloch by to bola firma, ktorá dovezie tovar zabalený v obaloch zo zahraničia a výrobná firma, ktorá na Slovensku vyrobí obal (teda krabicu, sklenenú, či plastovú fľašu …), teda samotný fyzický výrobca obalov.

A prečo?

Štát by nemusel  kontrolovať desiatky tisíc firiem. Administratívu by mali len firmy, ktoré niečo dovážajú zo zahraničia a samotní fyzický výrobcovia obalov, teda krabíc, fliaš … . Tým by sa výrazne uľahčila administratívna náročnosť, zodpovednosť by sa skoncentrovala do oveľa menšieho koláča povinných firiem a vznikol by tu priestor aj pre podporu slovenskej výroby, nakoľko pre firmy by bolo administratívne a aj finančne jednoduchšie nakupovať obaly od slovenských dodávateľov.

Minimálne ten malý vinár, či tá malá lekáreň by sa potešili a zrejme aj tisícky ďalších firiem. Najdôležitejšie je však to, že by štát mohol efektívnejšie kontrolovať povinné osoby, nakoľko by ich nebolo desiatky tisíc ale možno len zlomové percentá.