Trh si našiel medzeru v zákone o odpadoch. Ministerstvo sa jej snažilo predísť a teraz ju aj zaplátať, no asi sa to nepodarí. Musel by sa zmeniť zákon.

Neobalové výrobky po x-tý krát. Už sme sa im venovali až až. Firmám spôsobili nemalé vrásky. Tie si preto prirodzene hľadali jednoduchšiu cestu a tú si aj našli. Ministerstvo vydalo usmernenie, ktorým sa veci snažilo posunúť smerom akým by chcelo. O nastavenom kurze sa však dá diskutovať a usmernenie Ministerstva trh považuje len za ministerský názor, teda nič záväzné. Koniec koncov, tak Ministerstvo interpretuje svoje vyjadrenia, usmernenia, výklady a stanoviská – bez právnej záväznosti a slúžiť majú len ako metodická pomôcka pre aplikačnú prax.

Obecné noviny = príklad neobalového výrobku

Pozrime sa preto čo je v usmernení uvedené a kde si trh našiel medzeru. Ešte predtým malý príklad pre lepšie pochopenie. Obecné noviny si dáva maličká obec tlačiť u tlačiara. Keďže sú noviny neobalový výrobok a budú sa dodávať občanom, musia sa tieto noviny riešiť v rámci rozšírenej zodpovednosti výrobcov.

Teda niekto sa musí registrovať na Ministerstve, niekto musí mať uzatvorenú zmluvu s Organizáciou zodpovednosti výrobcov a niekto jej za to musí aj zaplatiť. Ale kto? Obec, ako objednávateľ služby? Tlačiar ako vykonávateľ služby? Či dodávateľ papiera, ktorý ten papier na Slovensku vyrobil alebo ho tu zo zahraničia doviezol?

Ministerstvo životného prostredia na túto tému vydalo usmernenie – opäť len doplním že bez právnej záväznosti. Usmernenie MŽP vo vzťahu k nášmu príkladu uvádza, že za obecné noviny nesie zodpovednosť obec, ako objednávateľ služby, lebo iba objednávateľ vie, či sa dané noviny roznesú občanom, či firmám.

Právne nezáväzné usmernenie Ministerstva sa však nevenuje situácii, kedy by sa obec s tlačiarom dohodli na tom, že celú zodpovednosť na seba preberie tlačiar, ako vykonávateľ služby. Obdobnú službu by pre svojich klientov mohol robiť tlačiar vo veľkom a svojich malých zákazníkov by tak odbremenil od množstva nepríjemnej byrokracie a dodatočných platieb.  Hovorí sa tomu služba zákazníkom alebo pro klientsky servis.

Čo však na túto medzeru, ktorú si našiel trh, hovorí ministerstvo? Spýtali sme sa na to spolu s odpady-portal.sk. Právne nezáväzné vyjadrenie MŽP odmieta dobrovoľný presun povinností, v rámci dohody dvoch strán.

Skúsme sa ale zamyslieť nad tým, či je názor Ministerstva správny.

Kto je a kto nieje výrobcom neobalových výrobkov?

Zákon o odpadoch č. 79/2015 v § 73 odsek 4 definuje výrobcu neobalového výrobku ako: osobu, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti bez ohľadu na použitú techniku predaja, vrátane predaja na základe zmluvy uzatváranej na diaľku, uvádza na trh neobalový výrobok.

Z tejto definície nie je vôbec jasné, kto vo výrobnom, či distribučnom reťazci je výrobcom neobalového výrobku. Preto Ministerstvo vydalo vyššie uvedené usmernenie. V ňom uvažuje s myšlienkou, že až objednávateľ vie definitívne povedať, či odpad z jeho výrobkov raz skončí v komunálnom odpade alebo nie. A teda že výrobcom neobalového výrobku pre naše obecné noviny je obec.

V usmernení sa ďalej píše, že tlačiar nie je povinný skúmať, či výrobok ktorý vyrobí pre objednávateľa skončí alebo neskončí v komunálnom odpade. To že nie je povinný, mu však nezakazuje takúto činnosť robiť. Teda ak si tlačiar dá tu námahu a zistí si to od objednávateľa (obec mu potvrdí, že všetko rozdá občanom), podľa Ministerskej úvahy by takouto osobou mohol byť tlačiar. Teda Ministerstvo to nepriamo naznačuje vo svojom usmernení, čo však odmieta vo svojom vyjadrení pre odpady-portal.sk.

Náš názor je taký, že zákon túto možnosť nezakazuje. Síce ani vyslovene nepovoľuje, no čo nie je zakázané, je dovolené. Preto kým to Ministerstvo neopraví v samotnom zákone, medzera v zákone sa bude len zväčšovať.

Ako sa to celé obchádza cez komunálne odpady?

Aby sa nejaký výrobok mohol považovať za neobalový výrobok, musí splniť niekoľko podmienok. Jednou z nich je aj to, že odpad z neho sa raz stane súčasťou komunálneho odpadu.

V praxi sa ustanovenia neobalového výrobku často obchádzajú tak, že ak dodávam neobalový výrobok firmám a viem to preukázať, nič z tejto problematiky nemusím riešiť. Úvaha je to správna, podporuje ju aj Ministerstvo v usmernení.

Napríklad, ak by som si dal vytlačiť výrobné katalógy a rozdával ich len vo firmách, neobalové výrobky by sa ma netýkali. Tak je to správne, lebo dané katalógy som odovzdal podnikateľskému subjektu a ten ich využije v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

Lenže je potrebné si položiť otázku, že kde reálne skončia firmené prezentácie, katalógy, či iné materiály? Na takmer 100 % skončia v smetnom koši, ktoré upratovačka vynesie do komunálneho odpadu. Teda koniec koncov aj firmám odovzdané výrobky, skončia s veľkou pravdepodobnosťou v komunálnom odpade.

Pár otázok na zamyslenie

A potom si treba položiť pár otázok. Načo dobré je to riešiť takto komplikovane? Nebolo by to jednoduchšie riešiť pri samotných fyzických výrobcoch, či dovozcoch papiera? Načo dobré je takáto výnimka pri neobalových výrobkoch? Prečo sa podobná výnimka neaplikuje aj pri obaloch, pri ktorých sa firmy okrádajú duplicitne o peniaze?