Ministerstvo zaviedlo pre firmy pri obaloch nové povinnosti a novú evidenciu. Konkrétne pri plastových taškách. A prečo? Vraj Európska únia a vraj spotrebuje bežný Slovák ročne zhruba 466 igelitových tašiek. Vraj.

466 igelitových tašiek na hlavu

Fuu to čo je za číslo? Pomyslel som si keď som si prvýkrát prečítal tlačovú správu z ministerstva životného prostredia. Odkiaľ to majú? Veď pokiaľ viem, tak takáto štatistika sa nikdy doposiaľ u nás neviedla.

466 igelitových tašiek na hlavu? Teda na mňa, na moju manželku, na moje či Vaše deti, na starých rodičov, ktorí chodia do obchodu tak raz za týždeň? To sa mi fakt nezdá, to je super vysoké číslo. Údaj od ministerstva samozrejme prebrala celá republika a katastrofické scenáre o igelitkovej vojne bolo možné čítať všade.

Raz mi to nedalo a mal som konečne čas a chuť, tak som si povedal, že skúsim nájsť odkiaľ to ministerstvo  má. Samozrejme na slovenskom webe nikde nič. Ale nakoniec som našiel správu EÚ na ktorú sa odvoláva ministerstvo.

Nech sa páči, 109 stránkový dokument v angličtine na dlhé letné večery 😊 Alebo sa pozrite len na stranu č.  39. Tam uvidíte svietiť to katastrofické číslo 466 jednorazových plastových tašiek. Okrem tohto čísla zaujmú aj krajiny ako Dánsko a Fínsko lebo im tam svieti len číslo 4. Vuau to ako dokázali, keď my sme na tom tak zle?

Všimnite si ale, že číslo 466 svieti aj pri ďalších 7 krajinách. Všetci rovnako? Od začiatku som si myslel že toto bude len riadna blbosť, no tu sa to začína potvrdzovať. Žeby si Fíni a Dáni nič nekupovali do tašiek? Stačí si však pozrieť poznámku pod tabuľkou, kde sa číslo 466 odvoláva na ďalšie super prepočty, až sa dočítate, že je to len odhad, lebo my ani tých ďalších 7 „hriešnikov“ žiadne takéto dáta neevidujeme a teda autori analýzy to celé „vypočítali“ za nás.

Číslo je teda vysvetlené ako nezmysel. Chytilo sa ho však aj naše Ministerstvo a zavelilo na igelitkovú vojnu. Kľudne, nič proti nej, okolie skládok sú plné plastových tašiek, ktoré rozfúkava vietor, no vybrali si na to smiešne údaje, z ešte viac smiešnej analýzy, na ktorej si dal asi niekto poriadne záležať. Účel však asi svätí prostriedky

Nové paragrafy, nové povinnosti

Na igelitkovú vojnu by však Ministerstvo zaveliť muselo, lebo to aj tak nariadila EÚ. Ministerstvo preto firmám, ktoré poskytujú plastové tašky k nákupu, darovalo pár nových paragrafov v zákone o odpadoch a jednu evidenčnú povinnosť.

Treba povedať že paragrafové znenie otvára opäť množstvo nejasností. Poďme sa na to pozrieť. V § 52 sa doplnila definícia plastová taška. Tá sa delí na ľahkú a veľmi ľahkú:

• ľahká plastová taška je s hrúbkou steny menšou ako 50 mikrometrov,
• veľmi ľahká plastová taška je plastová taška s hrúbkou steny menšou ako 15 mikrometrov, ktorá sa vyžaduje z hygienických dôvodov alebo sa poskytuje ako primárny obal pre nebalené potraviny s cieľom predchádzať plytvaniu potravinami.

Tu nastávajú hneď 2 problémy

Prvým problémom je to, že ten kto poskytuje k nákupu tovaru alebo výrobkov ľahké plastové tašky, musí ich podľa § 54 poskytovať za poplatok (výnimkou sú tie veľmi ľahké plastové tašky) a k tomu musí poskytovať aj iný druh tašky, napríklad papierovú tašku.

Lenže POZOR, ľahká plastová taška má ohraničený len horný interval 50 mikrometrov, nie spodný. Teda ľahkou plastovou taškou by mali byť všetky plastové tašky od 0 po 50 mikrometrov, čo znamená vrátane tých veľmi ľahkých plastových tašiek. A toto je problém. Pri poskytnutí iného druhu tašky však ministerstvo nevyslovilo výnimku, tak ako pri povinnosti platby.

Je to hra o slovíčka, ale uvediem to na príklade. Veľmi ľahká plastová taška je igelitový sáčik, ktorý si bežne vezmeme v potravinách a zabalíme si do neho pečivo. Takýto sáčik predajca pečiva nebude musieť občanovi spoplatniť, lebo v § 54, ods. 5 písm. a) sa ustanovila výnimka z platby pre veľmi ľahké plastové tašky. Výnimka sa však neustanovila pre písmeno b), teda predajca pečiva bude musieť k plastovým sáčikom poskytovať aj iný druh obalov.

Druhý problém v definícii

Druhý problém je opäť v definícii veľmi ľahkej plastovej tašky. Jej presná citácia je takáto: Veľmi ľahká plastová taška je plastová taška s hrúbkou steny menšou ako 15 mikrometrov, ktorá sa vyžaduje z hygienických dôvodov alebo sa poskytuje ako primárny obal pre nebalené potraviny s cieľom predchádzať plytvaniu potravinami.

Z definície vyplýva, že ak sa plastová taška s hrúbkou pod 15 mikrometrov neposkytuje pre hygienické účely alebo ako primárny obal pre nebalené potraviny, nemôže sa takýto sáčik považovať za veľmi ľahkú plastovú tašku a musí spadnúť len do kategórie ľahká plastová taška.

Kolegyňa z odpadového fachu mi povedala veľmi pekný príklad. Hobby market predáva voľné klince a skrutky. Zákazník si naloží do igelitového sáčku (podobného ako na pečivo) toľko klincov, koľko potrebuje. O akú plastovú tašku ide? Ľahkú alebo veľmi ľahkú? Je to veľmi dôležité.

Hoci si klince naloží do rovnakého sáčika ako na pečivo, teda pod 15 mikrometrov, nemôže sa považovať za veľmi ľahkú plastovú tašku, lebo tá musí byť len na hygienické účely alebo na balenie nebalených potravín.

Teda hobby market má smolu. Musí tento sáčik občanovi spoplatniť a navyše poskytovať pre klince aj iný druh tašky, napríklad papierovú.

Je to teda zbytočne komplikované, zbytočné neprehľadné, zbytočne nedôsledné, zbytočne nepresné a celkovo zbytočne zbytočné 🙂 ale igelitkovú vojnu treba vyhrať.

Obchodníci, nech sa Vám darí predávať tovar.